|
O novembri 1989 aj trochu inak
60 miliónov ľudí zomrelo v druhej svetovej vojne a tí čo zostali, verili v lepši život. A čo dostali? Celú plejádu sľubov o krajšom zajtrajšku. Je smutné konštatovanie, že ani komunisti, ani kapitalisti nedodržali ambície mieru a spokojného života na zemi.
Manipulanti zo spomínaných zoskupení si privlastnil právo rozhodovať o národe ako takom, cez svoje predstavy a svoje záujmy. Výsledok bol, že Európa prešla rôznym sociálnym a ekonomickým vývojom. Po zmene komunistického režimu na trhové hospodárstvo kapitalistické žraločie špekulatívne spôsoby zničili všetko pozitívne, čo u komunistov existovalo. Priniesli tie najhoršie vlastnosti kapitalizmu: špekuláciu, mafiu, čierny obchod a drogy.
(Špekulácia vzniká a rastie v podstate cez takzvaný „lobing a bakšiše“. Mafia cez silu a neregulárny obchod. Čierny obchod a čierna práca strednej vrstvy občanov si prilepšuje daňovými únikmi. Drogy a obchodovanie je dnes najrozšírenejšie. Tu kúpim, tam predám a je z toho čistý zisk. Tento obchod môže robiť každý.)
V obchodoch máme relatívne všetko, ale väčšina ľudí má relatívne malo finančných zdrojov z práce, ktorú vykonáva. Veľa ľudí sa pustilo špekulačnou cestou a čierna práca prekvitá. Niet sa čomu diviť, keď mám pred očami tovar na ktorý nemám peniaze a ani možnosti získať rýchlo peniaze, pristúpim na nekalý spôsob. Prečo nie, málo kto odolá. Kauzy obohacovania sa v politickej aktivite idú príkladom pre všetkých ľudí. Každý to skúša zo svojich možností.
Rádový slovenský občan je iba figúrkou na šachovnici života a zvykne si aj na šibenicu. Mali sme dejiny, ktoré Slovákom vždy pripravoval niekto druhý.
Sme všetci zodpovední za dejiny, alebo politickí tvorcovia dejiny sú zodpovední za nás akí sme?
Sme zmanipulovaní, lebo nám história vymyla schopnosť vlastného myslenia? Komu sa dá dnes veriť, keď celý systém života je založený na individuálnom chápaní a konaní?
Pravdou je, že dnes na presvedčenie treba realitu faktov. Slovná teoretická a myšlienková propozícia už dnes ťažko nachádza podporu. Nuž a realita faktov je dnes bežne zmanipulovaná podľa potrieb manipulovateľa. Na tom sa podieľajú média, avšak média neslúžia ideálom, ale peniazom.
Po vojne pán Werich spieval : „Ten kto ma penize jede do Berlína a ten kto jich nemá čeká na Slalina! “.
Tak sa aj stalo. Vtedy špekulanti, rýchlo-zbohatlíci a arizatory odišli a Tí, ktorí svojou pracou nadobudli majetok, zostali a skončili znárodnení a vo väzení.
Často sa stretnete so skutočnosťou, ktorú vidíte na vlastné oči. Keď už neveríte vlastným očiam, tak komu veriť ? Nik nehľadá podstatu, či to čo videl, bola realita, alebo sa stal iba divákom zúčastneným manipulácie, ktorú podáva ďalej ako irelevantnú skutočnosť.
Manipulátori neváhajú použiť aj vlastné obete na dosiahnutie svojho cieľa.
Každý podľa svojich možností manipuluje svoje okolie i keď si je vedomý, že aj sám je manipulovaný.
Keď povieš pravdu, alebo klamstvo, je to tak či tak jeden so spôsobov manipulovania. V dobrom, alebo v zlom.
Ohováranie, alebo informácia. Záleží na ktorej strane sa nachádzame. Hrdina, alebo vrah ?
K týmto úvahám a analýzam som pridal niektoré dokumenty z roku 1989 a nech si každý sám vyberie čo bola „zamatová revolúcia“ a čo bol vulgárny medialno-komunistický podvod.
Mal som šťastie, že som bol priamym vonkajším účastníkom histórie 1989.
Podľa mňa malo všetko začať 28. októbra, v sobotu 1989 v Prahe. Dopoludnie slnečné, poobede zamračené. Radikálni bigotní komunisti sa dozvedali zámerov spustiť „prevrat“ a tak sa premiestnili na „Václavak“. Bolo to prvý krát v histórii osláv založenia Českoslovejskej republiky v spoločnosti symbolickej vojenskej prísahy, čo bolo zvyčajne „na Letnej“. Václavak bol čistý, ani jedno auto, iba tribúna na Mustku a niekoľko vojenských automobilov a rakiet. Býval som v hoteli Ambassador a rakety som zbadal pri raňajkách. Bol na ne pohľad priamo z jedálne.
Mal som pocit že sa niečo má odohrať. Ako turista a Švajčiar som nemohol nič predvídať, ale niečo mi tam nevoňalo. Oslavy na Václavaku skončili a ľudia sa prechádzali. Kontroly OP na Václavaku boli až príliš časté. Ja som prišiel do Prahy s mojou francúzskou sekretárkou za obchodom. Na ceste od Ambasoadoru k Václavaku sme boli zastavení viackrát. Poobede sa obloha zatiahla a pri jednej kontrole mi policajt (SNB) diskrétne povedal : „Nemali by ste sa zdržiavať na Václavaku, v Prahe je aj veľa iných pekných miest čo si môžete pozrieť.“ . Neznášam, keď mi niekto určuje čo mám a čo nemám robiť. Ale začal som trochu chápať. Hľadal som taxík a zašiel som do vedľajších ulíc, lebo na Václavak bol pre vozidla zakázaný prístup. Na moje prekvapenie v priľahlých uliciach na úrovni Vodičkovej a Jindrišskej ulice, v súbežných uliciach s Václavakom, bolo relatívne veľa zelených Antonov s policajtmi. Tak mi bolo jasné, že sa niečo chystá. Prirodzená zvedavosť nás vrátila na Václavak. Cestou sme sa križovali s kameramanmi cudzích televíznych spoločností. Tak mi bolo čo raz viac jasnejšie čo sa deje, alebo čo by sa malo diať.
Keď sme prišli k Václavovi, boli tam už skupinky, ktoré pokrikovali a snažili sa manifestovať svoj nesúhlas k režimu. Pod Múzeumom na Václavaku sa začali SNB-aci zrovnávať do radu po celej šírke s plexi prilbami. Rozhodol som sa vrátiť do hotela. Keď som sa vracal k hotelu videl som v prístupových bočných uliciach hliadky SNB. Pri hoteli Ambassador, čo je na dolnej časti Václavaku, som videl zoraďovanie ďalšej rady SNB-kov. Vtedy mi bolo jasné, že začne čistka.
Obsluhujúci personál hotela Ambassador nás vyzval, aby sme vošli do hotelovej haly. Za krátko začal pochod vojakov smerom k Václavovi. Zatýkali všetkých, čo sa nachádzali na Václavaku. Ja som si chcel zvečniť pochod policajtov a spustil som fotografovanie cez sklo. Blesk na fotoaparáte ma prezradil. Do hotela vbehli policajti a bez vysvetlenia mi vytrhli fotoaparát a film skončil v ich rukách. Veľká škoda, lebo tam bolo celkom slušné množstvo fotiek, ktoré by dnes mali historickú hodnotu.
Pozatvárali všetkých na Václavaku. Cudzincom prišili, že sa miešajú do vnútorných záležitosti. V pondelok, 30tého októbra 1989 boli plné noviny protištátnych živlov.
Čoraz hlasnejšie sa začali ozývať rôzne slovné boje. Formovali sa komunistické skupiny pre a proti zmenám v štátnom zriadení. Možno si ešte pamätníci spomínajú ako sa pred udalosťami v Prahe 17. novembra 1989 vyvíjala situácia v iných sociálno-demoktarických krajinách. Pán Gorbačov navštívil osobne každý štát, kde vysvetľoval Perestrojku (informoval, že komunisti prevezmú moc tichým prevratom a budú znovu pri moci v ekonomických pozíciách). Kto to pochopil, bol zato, kto nie, bol proti, ale osud sa už nedal zmeniť. Prví boli Maďari, ktorí akceptovali, aby občania DDR išli do NSR cez Maďarsko. Potom to už začalo všade. Deviatého novembra padol Berlínsky múr a hovorí sa, že s Berlínskym múrom padol komunistický režim. Áno, tak to vyzeralo, ale podstata bola niekde úplne inde. Bolo to príliš pekné, aby to bolo pravdivé. Svet bol „opitý rohlíkom“.
Po udalosti v roku 1989, tak ako na koniec druhej svetovej vojny Slováci prišli o všetko, napriek tomu, niektorí zaslúžilí politici pripisujú svojej aktivite historický význam. I keď na Slovensku a taktiež aj v Čechách, všetko prišlo už dávno „po funuse“.
Berlínsky múr padol 9. novembra 1989 a v Čechách bol symbolický začiatok tichej revolúcie 17. novembra. Dva dni nato sa spamätalo Slovensko.
Všetko bolo akoby, ale nič nebolo definitívne. Ani Gorbačov v Rusku to nemal isté a dopadol, ako dopadol. To, čo sa odohralo po páde Berlínskeho múru, nebolo v programe Perestrojky. Bol to boj CIA kontra KGB. A boj vyhrala CIA, keď odstavila Gorbačova Jeltcinom a USA chceli rozbiť Rusko. Keby nebol Putin, dnes by boli pánmi sveta, ale dopadli, ako dopadli. Takže nie len komunizmus sa zosypal, ale aj USA a s ňou aj kapitalizmus.
Dnes po zvážení logiky dejín, kde pozitíva a negatíva majú svoj podstatný význam, mám výhrady voči oficiálnym tézam Hitlerovho vzniku a pôsobenia, vzniku slovenského štátu, povojnovému rozdelenu sveta na dva bloky, udalostiam 1968, udalostiam 1989, voči globalizácií aj EÚ (som stúpencom dôslednej aplikácie charty OSN, ale s kompletnou reformou samotného OSN). Ďalej voči vojne na strednom východe, Izraelu a susedom, vojne Irak – Irán, vojne Irak – Kuvajt, vojne v Juhoslávii, 11 sept, 2001, vojne v Afganistane a nakoniec aj voči vojne proti Iraku (Sadamovi). Vo všetkých spomínaných udalostiach chýba faktor logiky. Národy sveta boli mediálne podvedené a len slepý nevidí, komu slúžila, alebo slúži, tá ktorá udalosť. Som si vedomý, že nezmením svet, ale určite nezomriem ako naivný hlupák.
Po 17. novembri bolo písane aj to, čo Vám predkladám a v žiadnom prípade nechcem niekoho presviedčať o tom, že aj tak to mohlo byť.
Máte vlastné myslenie a názor si spravte podľa Vášho cítenia.
Július Kubík
| 
